Na školy je potrebné priniesť kritické myslenie, mediálnu gramotnosť a občianske vzdelávanie
„Sedliacky rozum je myslím si, že dosť super a ja ho beriem ako taký vnútorný inštinkt a kompas, ktorý mi v tých momentoch, keď sa konfrontujem s niečím, čo je úplne nové pomáha dať hore akoby tú prvú červenú vlajočku alebo naopak povedať, že toto znie dôveryhodne, ale zároveň vždy po tom sedliackom rozume by sme mali ešte 5-10 minút venovať tomu, aby sme tú informáciu ešte prešli rôznymi komplexnejšími procesmi, ktoré nestoja len na tej intuícii a dobrom alebo zlom pocite,“ hovorí v podcaste Slovak Business Agency Tomáš Kriššák, ktorý sa venuje boju s dezinformáciami a hoaxami a je aj spoluautorom Checkbota - prvý Facebook Messenger bot, ktorý pomáha odhaliť falošné správy.
Podcast si môžete vypočuť na Spotify, cez Google Podcasty
alebo pozrieť na našom YouTube.
V prípade, že radšej čítate, ponúkame vám aj prepis podcastu.
Tomáš, ideme sa rozprávať o kritickom myslení. Čo pre Teba znamená kritické myslenie.
Kritické myslenie je celý súbor prirodzených možností, ako si človek môže vlastným rozumom pomôcť vyhodnotiť rôzne informácie, ci už vizuálne, textové alebo akékoľvek iné podnety, ktoré sa k nám dostávajú a je to v podstate naša vlastná schopnosť vyhodnotiť informácie tak, aby sme nezostali napríklad v cynickej pozícii, že ničomu neveríme alebo naopak v naivnej pozícii, že veríme všetkému. Kritické myslenie je cesta k takému skepticizmu, kedy dokážeme akceptovať čokoľvek nové, čo sa dozvieme, ale najprv to dôkladne overíme a vieme sa potom rôznymi technikami uistiť, že áno, toto sú fakty, toto je realita.
Ty sa 12 rokov venuješ sociálnym sieťam a dezinformáciám. Sú teda sociálne siete naozaj také nebezpečné?
Sú nebezpečné, pretože v podstate nijakým spôsobom neakceptujú a nereflektujú ľudskú prirodzenosť a rôzne ľudské potreby, ktoré by viedli k rozvoju ľudského ducha a vôbec jeho šťastia a duševnej pohody atď. Sociálne siete sú momentálne nastavené veľmi agresívne na maximalizáciu zisku rôznych korporácií, ktoré ich vytvorili a spravujú. To nebezpečenstvo sociálnych sietí je v tom, že vytvárajú pre mnohých ľudí paralelnú realitu a tým, že ľudia dávajú najväčší dôraz na informácie, ktoré v nich vytvárajú skôr obavy a strach, tak potom aj tie algorytmi im podsúvajú obsah, ktorý v nich vyvoláva a posilňuje také reakcie. Tristan Harris napríklad hovorí, že sociálne siete tým, ako sú postavené, tak postavili globálnu populáciu na takú akoby šikmú plochu, ktorá nás posúva do mierne šialenejšej verzie reality, než akú v skutočnosti prežívame a tým pádom sa pre nás stáva akceptovateľným aj to, že o veľa veciach rozmýšľame veľmi radikálne, sme nevrlejší, nešťastnejší, radikálnejší a to vysvetľuje aj to, prečo je v posledných rokoch celosvetovo viditeľný väčší príklon verejnosti k rôznym radikálnym skupinám a prečo sa deje niečo, čo sa nazýva renesancia extrémizmu, fašizmu, nacizmu a tak ďalej.
Analytička GLOBSEC uviedla, že až 56% Slovákov verí konšpiračným teóriám, čo je dokonca 2x viac ako v Českej republike. Kde máme ako Slováci problém, že veríme takýmto veciam?
No tie čísla boli veľmi prekvapivé aj pre mňa, keď som sa ich 1x dozvedel, ale je vidieť, že je to trend, ktorý na Slovensku žiaľ posilňuje. Ja tam vidím niekoľko dôvodov, niektoré sú objektívne, ktoré vychádzajú aj z historických a sociologických príčin. Na Slovensku sme napríklad neprešli tým procesom, kedy by sme si urobili takú historickú revíziu toho, čo sme tu za 20.storočie prežili, aký bol Slovensko útvar, keď sme boli Slovenský štát, keď sa tu udialo vyvraždenie židovskej minority. To isté nenastalo počas 90-tych rokov, keď sme sa vlastne už vlastne mohli dištancovať od komunizmu a mať to aj nejako vnútorne spracované, že áno to obdobie bolo problematické z takých a takých dôvodov. Toto nenastalo a v tom kolektívnom nevedomí sa tak nenachádza nič, čo by ľudí pomáhalo navigovať k hodnotovému systému liberálnej demokracie, vďaka ktorej žijeme v prosperite, mieri a slobode. Je tam veľký problém aj v tom, čo podľa mňa povedal pred viac ako sto rokmi veľmi dobre aj Masaryk, že demokraciu máme a ešte potrebujeme tých demokratov. A na Slovensku toto vnímanie, že my sami sa musíme stať tým, čo chceme vidieť okolo nás absentuje a veľa ľudí sa skôr prikláňa k tomu, že budeme len pasívne nadávať, sťažovať sa a neurobíme nič pre zlepšenie sveta okolo nás. Z toho vzniká taký kruh bezmocnosti, v ktorom ľuďom ktorým je ťažko, tak jediné, čo im pomáha ako si racionalizovať si, že im je ťažko sú konšpiračné teórie, pretože sami sa oslobodia od toho, že majú akúkoľvek zodpovednosť za to, kde sa nachádzajú a tak radšej začnú dôverovať konšpiračnej teórii, ktorá hovorí, že za to, že sa ľuďom na Slovensku nedarí môže nejaká iná pekelná entita, ktorá to riadi niekde zo vzdialeného miesta a preto tá popularita konšpiračných teórií. Ale toto sú len objektívne príčiny, tie subjektívne a umelé, ktoré stav zhoršili, to sú tie spomínané sociálne siete. Od roku 2014 napríklad vieme zdokladovať, ako sa na sociálnych sieťach zvýšil počet aktérov, ktorí medzi ľudí šíria rôzne polarizačné naratívy, konšpiračné teórie a podobne. Dá sa povedať, že za posledných 8 rokov tu nastalo niečo také ako normalizácia tých prejavov. Tým pádom narástla aj spoločenská akceptácia, že veci sú takto, média nám klamú a dostalo to až taký rozmer infodémie, ktorý nakazil obrovské množstvo ľudí.
Takže toto je dôvod, prečo sa teraz bavíme o kritickom myslení, lebo v minulosti možno až taká potreba nebola a sociálne siete to celé ako keby umocnili?
Je to tak. Ja keď sa pozriem do nedávnej minulosti a spomeniem si, o čom sa ľudia bavili, aké boli spoločenské témy a atmosféra, tak Slovensko bolo oveľa pokojnejšie, bol tu oveľa vyšší sociálny konsenzus v základných otázkach, hodnotovo sme vedeli, kde sa hlásime. Slovensko prešlo dlhým vývojom na to, aby sa dostalo do EU a NATO a tie debaty o tom, kam chceme patriť prebiehali naozaj rozumne a racionálne bez akýchkoľvek manipulujúcich kampaní. Ale po roku 2014 vidíme, že to všetko sa zmenilo a spoločnosť je doslova kognitívne unesená rôznymi manipulátormi a oni cieľavedomou prácou a za pomoci sociálnych sietí uniesli obrovskú časť spoločnosti k tomu, by sme sa dostali do pozície, že Slovensko je v aktuálne situácii kognitívne ohrozené.
Ty si spomenul, že jeden faktor je aj spracovanie minulosti a toho, čo sa udialo. Ako z toho vieme vyjsť von, ako vieme kritické myslenie zaradiť do vzdelávacieho procesu? Vedia učitelia v tomto pomôcť?
Učitelia by mohli určite v tomto smere urobiť viac, lebo je veľmi dôležité začať tieto schopnosti u mladého človeka rozvíjať od mladého veku a tu by malo byť hlavným lídrom Ministerstvo školstva, ktoré by v ideálnom svete už malo pripravené kurikulum, ktoré by odrážalo, že nie je dôležité na školy priniesť len kritické myslenie, ale ja mediálnu gramotnosť a zároveň aj občianske vzdelávanie. To sú 3 základné piliere, ktoré môžu zabezpečiť, že tá ďalšia generácia, ktorá vyjde zo škôl bude mať v sebe cit a schopnosť brániť demokratické hodnoty v čomkoľvek ďalšom, čo našu krajinu čaká. Je to postavené na to, že teraz na Slovensku existujú rôzne oddelené iniciatívy aktivistov, ktorí vytvorili rôzne programy a kurikulá, ktoré sa tomuto venujú, ale nie je tam plnohodnotná miera podpory zo strany štátu, ktorá by zabezpečila distribúciu týchto materiálov do škôl. Mne príde, že aj samotný učitelia ťahajú za kratší koniec a že na svojej strane nemajú tú legitimitu štátu, ktorý by mal toto viesť a Slovensko by si toto malo dať ako jednu z priorít. Vzdelávanie samozrejme má mať veľmi dôležité zastúpenie na školách, ale tá diskusia má byť aj o tom, ako vzdelávať ľudí, ktorí už do školy nechodia, ako priniesť vzdelávacie programy do televízie, ktorá je naozaj veľmi dôležité médium. Takéto postupy, ako pomôcť vzdelávať začať verejnosť uvažovať kriticky by malo byť až takou bezpečnostnou stratégiou našej krajiny.
Ostaňme ešte chvíľu pri školách, rozprávame sa v čase, kedy na Ukrajine zúri vojna, máme tu stále pandémiu COVID 19 a ja si viem predstaviť, že učitelia na školách sa naozaj môžu dostať do konfliktu alebo diskusie so študentmi alebo rodičmi, ktorí majú iný názor alebo prídu s dezinformáciami. Majú do takejto diskusie ísť alebo radšej nie? Ako sa majú rozprávať o vojne?
Tie diskusie tu už sú a začali niekedy v roku 2014, kedy Rusko začalo robiť prvé agresívne kroky voči Ukrajine- anexia Krymu, destabilizácia Donbasu, vytváranie provokačných skupín a následkom toho tu už vtedy boli utečenci z Ukrajiny a táto téma tu bola prítomná a žili sme s ňou. Potom sa po čase utlmilo a teraz sa to opäť deje. Ja napríklad vnímam, že učitelia na školách už nemajú na výber, pretože počúvam príbehy o triedach, kde učiteľ má v triede žiaka, ktorý je z Ukrajiny, ktorý tam prišiel nedávno, má v živej pamäti, ako na domy v jeho susedstve dopadali bomby, videl mŕtvych ľudí a podobne, ale jeho spolužiak je bohužiaľ vyživený takými dezinformáciami, že on tomu chlapcovi nič neverí, on všetko spochybňuje, tvrdí mu do očí, že on je fašista alebo podobné takéto hrozné obvinenia. A ten učiteľ medzi nimi musí udržiavať zmier a vysvetliť v celej triede, čo sa vlastne deje. A keď som sa na tento prípad pozrel, tak som zistil, že ten slovenský chlapec má rodičov, ktorí sú dlhé roky pod vplyvom konšpiračných teórií a on je tak citovo investovaný do toho, aby ho mali jeho rodičia radi, že on nemôže uhnúť, aby povedal niečo iné. Takže tá situácia v tej triede je naozaj hrozná. To sa nedá nikomu z učiteľov závidieť, ako sa s tým vyrovnať, ale sú nejaké postupy, ako to tým deťom vysvetliť, minimálne tým, ktoré nie sú tak ťažko zasiahnuté touto propagandou a vysvetliť, čo sa tam v skutočnosti deje. V 2014 vznikla na Ukrajine napríklad knižka Vojna, ktorá zmenila Rondo, ktorá veľmi pekným a citlivým spôsobom rozpráva aj k deťom o tom, čo sa tam deje, čomu čelia, ako vyzerá vojna. Sú postupy, ktoré môžu naučiť deti vnímať tieto veci viac objektívnejšie a viac s citom a empatiou bez toho, aby dostali nejaký traumatický šok, ktorý prináša to, že hovoríme o takejto hraničnej téme. Dôležité je zachovať si citlivosť, zachovať si taký prístup, že hovoríme s deťmi a vedieť mať aj nervy na uzde, lebo viem si predstaviť, aké je to pre niekoho ťažké, keď musí po všetkých jasných informáciách o tom, čo sa deje na Ukrajine vysvetľovať, že sa mýli alebo jeho rodičia sa mýlia.
Je tam niekoľko rovín. Tá najdôležitejšia je, že ten samotný pedagogický zbor by mal vedieť, akú rolu zohrávajú v tom, ako k nim deti vzhliadajú a vnímajú ich ako autoritu, a preto je dôležité, aby sa na jednej hodine nedozvedeli jedno a na druhej druhé, lebo v tom budú mať naozaj len chaos a každý sa potom prikloní k tomu, k čomu chce. Je preto dôležité, aby samotní učitelia mali vnútorný konsenzus a vybrali si, ako budú o téme komunikovať, lebo tomu veria na základe takých a takých faktov a následne by mohli byť pre žiakov autoritou, ktorá rozpráva jedným hlasom. Niektorí učitelia sú žiakom sympatickí, niektorí nesympatickí a aj na základe toho sa môžu prikloniť k tomu, čomu budú veriť, ale keď od všetkých počujú to isté, tak neexistuje potom dieťa vyjde zo školy a bude hlásať nejaké dezinformácie, bludy alebo pozmenené informácie, ktoré sa týkajú podľa mňa kryštalicky jasnej situácie okolo vojny na Ukrajine.
Poďme teraz k ľuďom, ktorí sú už na trhu práce, sú v strednom veku a nie sú zvyknutí na taký príval informácií. Používajú internet vo veľkej miere, sú na sociálnych sieťach, ale ešte horšie zvládajú ten pretlak informácií. Ako ich dostať z bubliny, z ktorej žijú?
Presne o tom som mal včera debatu s jedným kamarátom, ktorý zažíva tak ako mnoho iných ľudí to, že sa mu rozpadajú vzťahy pod vplyvom takýchto dezinformácií a podobne a ja som mu poradil, že spomeň si, čo si robil s tými ľuďmi pred rokmi, keď tieto vzťahy boli dobré a zopakuj to. Zlepšenie vzťahov, ktoré sú polarizované cez témy vojny a témy, ktoré ovládajú dezinformačný aktéri nie je možné. Je ale možné sa s tými ľuďmi stretnúť, je možné nadviazať na tie aktivity, ktoré sme robili pred rokmi a tešili nás a posilňovali naše vzťahy. Počas tých aktivít sa dá aj venovať aj témam o nejakých bežných banálnejších veciach, kedy sa medzi nami budovalo nejaké puto a kedy sme prežívali to, čo neurobiológovia nazývajú, že medzi ľuďmi vzniká puto, lebo náš mozog potrebuje vylučovač oxytocín, ktorý nám dáva pocit, že niekam patríme a sme v bezpečí. Ak si chceme so svojim okolím rozumieť, tak to nedosiahneme tým, že nejakou silou alebo taktikou prinútime druhých rozmýšľať spôsobom, ako rozmýšľame my, ale prejdeme si s nimi životné situácie, ktoré nám ukázali, prečo k sebe patríme, prečo sme priatelia, prečo sme rodina a vybudujeme vďaka tomu nejaké silnejšie väzby, opravíme to, čo bolo poškodené a naučíme sa, že OK sú veci, ktoré nás rozdeľujú a polarizujú, ale mali by sme ten čas, ktorý trávime spolu tráviť dominantne tým, čo nás spája. Samozrejme, nie je to cesta, ako vytratiť vplyv dezinformácií na naše okolie, pretože to sa bude kontinuálne diať ďalej. Ale už len to, že ten čas, ktorý by náš známy trávil na sociálnych sieťach vymení za to, že ho strávi s nami nejako plnohodnotne, tak ten človek je vlastne na ceste, aby si sám pomohol, ozdravil svoje vnútro, ozdravil svoje emočné prežívanie, mal trochu viac nádeje a dobrej nálady v tomto svete a eventuálne ak aj to mu pomôže preklopiť sa od toho, že ten cynizmus, ktorý prežíva vďaka dezinformáciám bude slabší a môže žiť spokojnejšie, vyrovnanejšie a byť napríklad nie cynický ale skeptický. Môže tak by ť otvorený prijímať viac informácie, ktoré preňho sú momentálne neakceptovateľné, pretože narúšajú nejaké pevné body, ktoré mu pomáhajú cítiť pokoj.
To ma veľmi zaujalo, čo si povedal, pretože som za tým hľadala, že ako vlastne dôjsť aj ku kritickému mysleniu, ale je pekné, že strávim s tým človekom čas a možno bude on tráviť menej času na sociálnych sieťach a len si na seba nabaľovať len to negatívne a to, čomu chce veriť.
Len by som doplnil, že myslím, že v spoločnosti nie je dostatočné povedomie o tom, že boj s dezinformáciami je aj taká terapeutická práca. Nechcem byť patetický, ale my musíme k tým ostatným ľuďom pristupovať s tým najlepším, čo v sebe máme, tu treba hovoriť aj o láske medzi ľuďmi a že je naozaj potrebné zo seba vydať to najlepšie, čo vo mne je, aby to ten druhý človek videla a pochopil, že nie som nebezpečenstvo alebo čokoľvek, čo si prečítal na internete a aby prežil ten ľudský dotyk. Lebo až vtedy sa začne uvoľňovať ten spomínaný oxytocín a vtedy dochádza u človeka k ozdraveniu a vnútornej premene, ktorá je nutná, aby mal sám tu energiu a schopnosť vyjsť z toho väzenia, ktoré okolo neho vytvorili manipulátori a dezinformačný aktéri.
Čiže čo ja si z toho beriem je, že nie silou mocou presviedčať ľudí o inom názore, ale skôr akceptovať, že OK, toto sú veci, kde sa možno rozdeľujeme, hľadajme si to spoločné. Poďme ale ďalej. Ak by som si chcela urobiť poriadok v hlave a upratať si, tak ako sa dá pestovať kritické myslenie, čo môžem pre to spraviť?
Je dobré na začiatok si prečítať nejakú knihu, ktorá to pomenúva od A po Z. Ján Markoš teraz vydal niekoľko kníh, ktoré sa tomu venujú- či už Bližšie k sebe, ktorá skôr hovorí o tom terapeutickom aspekte alebo Sila rozumu v bláznivej dobe, čo je veľmi komplexná príručka toho, ako používať kritické myslenie, napríklad aj na digitálnych platformách. Je dobré sa tomu venovať ako kondičnému mentálnemu tréningu, že tie veci, ktoré si čítam, tak potom jednoducho aj v praxi používať a venovať tomu niekedy aj hodinu denne alebo aj viac vyhradeného času a brať to tak, že ako dbám o svoje fyzické zdravie chodením do posilňovne, zdravou stravou, tak dbám aj o svoje mentálne zdravie tým, že nepúšťam do svojej mysle dezinformácie, ale len overené informácie a fakty a tým je moje vedomie v dobrej kondícii. Na to, aby som to dokázal mám za sebou nejaký tréning a skúsenosti, chcem si veci vyselektovať. Povedal by som, že taký veľmi ľahký úvod a dobrý trenažér do kritického myslenia je náš projekt Checkbot, ktorý sme spustili pred 4 rokmi. To je také jednoduché riešenie, kedy ten automatický bot spustí konverzáciu a pomôže človeku zistiť, koľko je tých začiatočných techník, ktorými si dokážem nejakú informáciu overiť, viem si vyhľadať viac o tom, na čo sa pozerám. Potom sú rôzne otvorené stránky, napríklad Digital Infospace Security Innitiative alebo Infosecurity.sk, kde je naozaj spísaných strašne veľa tém a strašne veľa až encyklopedických vedomostí o tom, ako fungujú argumentačné fauly, aké rôzne dezinformácie existujú, aké sú rôzne techniky manipulácie a keď to všetko človek spozná, tak je viac rezistentný, aby sa stal obeťou takéhoto konania, pretože už chápe ako tie mechanizmu vznikajú, fungujú a tak ďalej.
Ty si spomenul ten Checkbot, vieš nám k tomu povedať ešte niečo bližšie, ako to funguje?
Je to v podstate taký automatizovaný script, ktorý keď si niekto otvorí na Facebooku, tak sa s ním automaticky začne rozprávať. Nie je za tým žiadna živá osoba, je to všetko predprogramované. Checkbot sa v podstate spýta, čo ťa posledné zaujalo na internete a ide o to, aby mu ten používateľ poslal link a Checkbot dokáže čítať v 2 databázach- jedna je blbeconline a druhá je konspiratori.sk a on na základe toho, čo mu ten užívateľ poslal vyhodnotí, či to je alebo nie je dôveryhodné. On to potom uvedie, ale zároveň povie, že no ale ja ti nejdem hovoriť, čo si máš myslieť, to najlepšie zistíš ty sám a začne sa pýtať kritické otázky- či poznáš autora, či je ten text napísaný manipulatívne, je tam veľa emocionálnych slov, snaží sa ťa niekto emocionálne zmanipulovať. Nie je to o tom, že by Check bot tvrdil, že ten človek potrebuje to alebo hento, ale tým, že kladie otázky, tak akoby točil koleso, ktoré sa dlho netočilo a začne roztáčať tie kolieska kritického myslenia. Dokáže sa dokonca pozrieť aj na to, aká fotografia bola použitá v tom článku a pomôže tak tomu človeku zistiť, že aha pozri tu niekto manipuloval, lebo tá fotka vôbec nepatrí k tej situácii, ale viaže sa na úplne inú situáciu a kontext, čo je vlastne veľmi častá technika, ako sa verejnosťou manipuluje a to tiež môže viesť ľudí k tomu, že si informácie začnú viac overovať a byť viac opatrný.
Ty sa dlhodobo venuješ dezinformáciám a kritickému mysleniu, naletel si Ty niekedy na hoaxy?
Určite áno. Neviem si vybaviť, čo to napríklad bolo naposledy, ale stane sa to každému.
Ak sa mi to stane, že pozdieľam nejakú blbosť alebo dezinformáciu, akú mám ja zodpovednosť za to uviesť to na pravú mieru alebo napraviť to?
Každý by si mal uvedomovať, že s veľkou slobodou a mocou, ktorú nám dali digitálne technológie prichádza aj veľká zodpovednosť a je dôležité najprv prekonať ten odpor priznať si chybu, pretože s tým má veľa ľudí problém. Ja sám mám pocit, keď urobím nejakú chybu, že toto vrhá zlé svetlo na mňa a podobne. Človek je ale až vtedy vyrovnaná a dospelá osobnosť, keď vie spracovať aj to, že urobil som chybu, urobil som ju preto a preto a idem urobiť aj ten krok, ktorú tú moju chybu napraví. To je to najdôležitejšie. Tá náprava kroku môže byť aj v tom, že kamoši pardón zdieľal som vec, ktorá nie je pravdivá, veci sa majú tak a tak, ospravedlňujem sa a prosím, ak ste to zdieľali, tak berte ohľad na to, že je to v skutočnosti inak. Nemusí tam byť žiadne extrémne sypanie popola na hlavu, ale najdôležitejšie je, čo najzrozumiteľnejšie vysvetliť, že veci sa majú inak.
Mne sa ako keby vytvárajú také 2 chlieviky. Jednak si spomínal, že ak si chceme pestovať kritické myslenie, tak sú tu nejaké zručnosti, argumentačné fauly, kritické otázky, mám si overiť zdroj. To vnímam ako také naozaj hardové zručnosti kritického myslenia. Ale zo začiatku sme sa bavili aj o našej osobnosti, že ja by som mal byť zrelý, mal by som mať nejaké predispozície na to kritické myslenie. Bavíme sa aj o tejto časti v rámci debaty o kritickom myslení.
Určite áno, lebo aj náš mozog funguje ako taký duálny orgán. Ľavá a pravá hemisféra, emocionálna a racionálna časť osobnosti a vôbec to, ako fungujú naše kognitívne procesy, to sú veci, ktoré sú neodlučiteľné, a preto je dôležité, aby si človek pri zlepšovaní svojho vedomia a kognitívnych schopností, aby si dôkladne pestoval aj jednu aj druhú oblasť, aby neskončil tak, že OK síce všetkému rozumiem rozumovo, viem všetko identifikovať, rozlúsknuť, ale v skutočnosti som stále cynický a používam svoju schopnosť argumentovať na to, aby som konal nejakú agendu, ktorá slúži nejakému temnejšiemu zámeru, ktorý sa môže nachádzať v mojom nevedomí. Ja veľakrát na sociálnych sieťach vidím aktérov, ktorí nekomunikujú ako tí typický trollovia- nenadávajú, vedia sa vyjadriť pekne, dokonca radi pôsobia tak, že sú dokonca akademici alebo niečo podobné, ale je tam vidieť, že spôsob, akým rozprávajú je necitlivý a je tam vidieť až takú obrovskú mieru cynizmu a to je to, čoho by sa mali ľudia strániť tým, že si vypestujú jednak vzťah samých k sebe a hľadajú svoje životné šťastie, upevňujú svoje osobnostné hodnoty a majú nejakú integritu. Je to sprevádzané aj tým, že investujú do toho, aby zlepšovali svoje kognitívne procesy a schopnosti, až vtedy je človek ako keby celistvo zlepšený sám sebou a vtedy je ako entita lepší pre ten informačný priestor, pretože do neho prináša kvalitné vstupy.
Pripomenulo mi to knihu Poriadok v hlave od pána Poliačika. On tam spomína aj sedliacky rozum. Ten nám už v dnešnej dobe asi nestačí alebo áno?
Sedliacky rozum je myslím si, že dosť super a ja ho beriem ako taký vnútorný inštinkt a kompas, ktorý mi v tých momentoch, keď sa konfrontujem s niečím, čo je úplne nové pomáha dať hore akoby tú prvú červenú vlajočku alebo naopak povedať, že toto znie dôveryhodne, ale zároveň vždy po tom sedliackom rozume by sme mali ešte 5-10 minút venovať tomu, aby sme tú informáciu ešte prešli rôznymi komplexnejšími procesmi, ktoré nestoja len na tej intuícii a dobrom alebo zlom pocite. Sedliacky rozum je veľmi dôležitý základ, ktorý by tam mal zotrvať po celý čas a upozorňuje nás aj na to, že my veci vnímame aj nevedome, nielen vedome a sedliacky rozum je práve ten nevedomý hlas, ktorý nám hovorí- dávaj pozor alebo hmm, toto je taká dôležitá informácia, že by si sa mal snažiť dozvedieť viac. Na druhej strane sedliacky rozum je častokrát zneužitý aj tými konšpirátormi a napríklad americká konšpiračná teória je celá založená na tom, že podnecuje ľudí rozmýšľať o veciach, ktoré sú nepravdivé, ale dáva k tomu také podnety, ktoré sú ako keby saturáciou práve pre ten sedliacky rozum. Čiže mali by sme ho počúvať, ale prikladať k nemu stále nejaké komponenty, ktoré nám pomôžu vyznať sa v tom, či nás v tom danom prípade sedliacky rozum nesklamal.
Tomáš, ak sú ľudia, ktorí by si chceli začať kriticky myslieť a upratať si v hlave, kde by mali začať. Čo sú prvé kroky k tomu, aby som bol lepšie kriticky mysliaci človek.
Myslím, že v dnešnej dobe je najlepšie spraviť si vnútorný audit, ktorý je začína u nás samých a uvedomiť si, ako trávime svoj voľný čas, koľko informácií čerpáme z dôveryhodných médií, ktoré máme napríklad možnosť kúpiť si aj v stánku ako vytlačené noviny a koľko informácií berie zo zdrojov, u ktorých si ani neviem spomenúť odkiaľ to prišlo a väčšinou som to niekde prescrolloval na sociálnych sieťach. Urobiť si taký vnútorný audit, porovnať si tie čísla a spýtať sa samých seba- som takto so sebou spokojný? Chcem, aby som trávil 8-9 hodín denne na Facebook-u a z toho si pozrel niečo v novinách alebo spravodajstve iba napríklad 10 minút? Na začiatku je dobré ovládnuť si tento nepomer. Ja som za posledné dva roky tiež prešiel takým vnútorným auditom a procesom, že oveľa viac času trávim so svojou rodinou a so svojimi najbližšími a som omnoho viac zainvestovaný do svojej bezprostrednej reality, do toho fyzického sveta. Ten online sa snažím brať už iba čisto profesionálne, venujem sa informačnej bezpečnosti, tak som tam, lebo musím vyvracať rôzne hoaxy, ktoré vznikajú na dennej báze, ale pre mňa sociálne siete nie sú zdrojom informácií. Mám to veľmi ostro vyselektované, že tieto povrchné digitálne platformy nie sú pre mňa zdrojom informácií a ani ich tak neberiem. A primárne to, čo do seba vkladám, čo sa stáva mojou realitou, je výsledkom tej bezprostrednej reality, ktorú poznám.