Zuzana Mikloš Fabrici: Podnikavosť potrebujete aj keď chcete byť dobrý otec alebo zamestnanec firmy
Digitalizácia a automatizácia sú nezastaviteľné a aj keď z toho nemusíme byť vystrašený napriek tomu, že podľa OECD patríme k top ohrozeným krajinám. Treba sa k tomu postaviť tak, že sú to výzvy a byť taký „future proof“- odolný voči budúcnosti, hovorí v podcaste Slovak Business Agency Zuzana Mikloš Fabrici.
Podcast si môžete vypočuť na Spotify, alebo pozrieť na našom YouTube.
V prípade, že radšej čítate, ponúkame vám aj prepis podcastu.
Zuzana Mikloš Fabrici pracovala a učila vo firmách, má dlhoročné skúsenosti z oblasti školstva, pôsobila ako učiteľka v Nemecku, no potom sa vrátila späť na Slovensko, aby okrem iného pomáhala rozbiehať nové Lýceum C.S.Lewisa v Bratislave. Toto všetko sa jej dialo v období, keď sa stala maminou a je na materskej dovolenke.
Na svojom profile uvádzate, že ste nadšenec vzdelávania pre 21. storočie a to je téma dnešného dňa. Čo to pre vás znamená?
Napísala som si v to v momente, keď som cítila, že to, ako to robíme nie je úplne udržateľné a to ako vzdelávame a ako naše školy fungujú, sa veľmi podobá na to, ako to bolo pred 100 - 200 rokmi. Nejak som cítila, že to nie je to pravé orechové. Že by to takto nemalo pokračovať, mali by sme s tým niečo spraviť, aby sme ukázali, že svet je iný. Celý svet sa prispôsobuje tomu, že je iný, je rýchlejší, je digitálny a prečo to nerobia aj školy.
Jednou z 8 kompetencií, ktorú definuje Rada Európy ako kľúčovú, je podnikateľská kompetencia. Podľa tejto definície je táto kompetencia „schopnosť využívať príležitosti a myšlienky a meniť ich na hodnoty pre ostatných, je založená na tvorivosti, kritickom myslení, riešení problémov a iniciatívnosti.“ Keď sa na to pozrieme reálne, táto kompetencia sa často spája s tým, čo potrebujeme, aby sme mohli byť podnikateľom a založiť si podnik. Ako vy vnímate túto podnikateľskú kompetenciu?
Veľmi dobre ste to pomenovali, že u nás sa to často spája s podnikaním. Ale to, ako my vnímame podnikavosť je práve to, čo ste teraz citovali a to je veľmi užitočné, kdekoľvek ste. Nie len, keď ste podnikateľ, ale aj keď chcete byť dobrý otec alebo fajn zamestnanec v nejakej firme. To nastavenie na to, že prinášam hodnotu iným, že tvorím z ničoho niečo, že neprijímam status quo a snažím sa riešiť problémy a vnímať to ako výzvy, tak to je pre mňa podnikavosť.
Vy ste teraz v procese zakladania 4-ročnej strednej odbornej školy, ktorá stojí na 3 pilieroch. Jedným z nich je práve podnikavosť. Ako ju zapájate do vyučovacieho procesu?
Zatiaľ môžem povedať len to, ako sú naše vízie a plány, ktoré veríme, sa nám podarí zrealizovať. My chceme dávať našim študentom príležitosť a naučiť ich takému nastaveniu, že to, že chodíme denne okolo niečoho, čo sa nám nepáči, to, že niečo nefunguje, to, že je ťažkopádne keď si kupujem električenku alebo podávam daňové priznanie - že to všetko sú príležitosti, aby sme veci vylepšovali a nie len na ňe nadávali, ponosovali sa a zmierili sa s nimi. Kdekoľvek sa potom vo svojom živote ocitnem po škole, tak už mám to nastavenie, že keď niečo nefunguje, tak mám nástroje a skúsenosti na to, aby som to vylepšila.
To je pekne povedané, ale ako si to môžeme predstaviť v praxi. Čo učitelia môžu robiť preto, aby deti vzdelávali k podnikavosti? Ako to zakomponovať a premýšľať o podnikavosti v rámci vzdelávacieho procesu?
Podľa mňa sa treba so študentami veľa rozprávať a netreba mať nastavenie, že ja som tu nejaký odovzdávač informácií. Treba si so študentami vytvoriť aj nejaký vzťah a rozprávať sa s nimi o tom, čo ich trápi, čo im vadí a aké sú ich životy. Ak by sme nešli do konkrétnych predmetov, ale len do tej príležitosti, ktorú samotná škola má, tak môžete so študentami spraviť napríklad študentskú radu, kde vytvoríte bezpečný priestor, aby decká prinášali témy, ktoré ich trápia. My sa často bavíme s takými deviatakmi teraz a 90% odpovedí na základných školách je buď, že sú hladní, lebo nemajú bufet alebo nejaké automaty alebo, že nemôžu mať cez prestávku mobil. A teraz, oni to prijali, že tak to je v nejakom školskom poriadku, no ale tak, prečo. Nedá sa o tom rozprávať, neexistuje nejaká cesta k tomu, aby sme pochopili, prečo to tak je a na tej škole niečo zmenili v rámci možností?
Čiže ak tomu správne rozumiem, podnikavosť môže byť aj v tom, že my teraz máme nejaký problém, tak to vezmeme ako výzvu, sme iniciatívni a chopíme sa príležitosti. Nemusíme zakladať nejaký podnik, ale sme podnikaví.
Môže to byť aj-aj. Viem o školách, ktoré majú študentské bufety a kaviarne, ktoré prevádzkujú študenti a niekde to môže byť len o tom, že otvoria tu tému a hľadajú spôsob spolu s vedením školy, rodičmi alebo aj s nejakými externými partnermi, že ako tú ich potrebu a problém vyriešiť. To je podľa mňa tá podnikavosť.
Ako plánujete prepájať podnikateľský sektor so školou. Dá sa to v rámci osnov?
Dá sa spolupracovať s firmami a podnikateľmi rôznorodo. Môžete osloviť svojich rodičov o pomoc v téme, ktorú riešite so svojimi učiteľmi, napríklad, že ich chcete posunúť v komunikačných zručnostiach alebo otvoriť otázku toho, čo to znamená pracovať v tíme. Ja si myslím, že medzi rodičmi sa nájde kopec šikovných a skúsených ľudí, ktorí môžu prísť školiť. Alebo osloviť aj úplne externé firmy. Určite by som sa pýtala v okolí našej školy, že potom, ako naši absolventi idú po skončení školy idú za zamestnávateľom, tak čo sú tie veci, ktoré žiaci vedeli a boli dobré a čo sú naopak veci, ktoré chýbali a keď to budú veci, ktoré nie sú business specific, ale tak sa vieme na to pozrieť, ako to v škole posilniť. Viem si predstaviť aj to, že si zavoláte firmu alebo nejakých konkrétnych ľudí do školy a vedú nejaký tím, napríklad keď s deťmi robíte nejaké projektové vyučovanie. Nemyslím teda robenie plagátov a podobne, ale naozajstné projektové vyučovanie, ktoré môže trvať týždeň až rok a nejaký externý mentor tam príde a pomáha danému tímu. Tých možností na spoluprácu je veľa, len sa treba pýtať.
Bude to formou duálneho vzdelávania, ktorý poznáme alebo budú to skôr iné formy.
Budú to skôr iné formy, ktoré nám dajú priestor aj na to, aby sme študentov posielali do firiem a spolupracovali s firmami rôznorodého druhu. Ak bude mať niekto tendenciu ísť do gastra, tak nájdeme partnerov v tomto smere, tak niekto bude chcieť ísť skôr do auditorskej sféry alebo finančnej, tak budeme mať firmy aj na takúto spoluprácu. Zatiaľ rozbiehame spoluprácu s firmami v takých troch druhoch- najzákladnejšia spolupráca je, že na každú tému, ktorú so študentmi v rámci ich študentskej firmy riešime budeme mať nejakých hostí, ktorí môžu prísť porozprávať o svojom príbehu a o tom know how, ktoré oni majú. Druhá forma je taká, že študenti dostanú príležitosť byť chvíľu v rámci tímu v nejakej firme alebo nejakej neziskovke, ktorá predostrie svoje vlastné výzvy a problémy. Úlohou tímu študentov bude prichádzať s nejakými riešeniami a ak to tá spolupráca dovolí, tak sa to môžeme aj pokúsiť vyriešiť- to sa deje v rámci školy a oni do tej firmy chodia iba konzultovať. No a treťou formou, keďže chceme byť praktická škola je to, že budeme posielať študentov aj na prax- a to rozmedzie môže byť rôznorodé a so správnym nastavením mysle a otázkami sa tam vie naučiť veľmi veľa.
Agentúra McKinsey robila štúdiu v ktorej hľadala odpoveď na otázku, ktoré zručnosti budú potrebovať dnešné deti, aby uspeli v 21.storočí. Viem, že Ty si na toto robila aj prednášku pre Indíciu. Povedz nám teda, k čomu dospela táto štúdia, aké zručnosti budú potrebovať okrem podnikavosti.
Oni to dokonca nazvali nie zručnosti, ale delty, pretože to môžu byť nie len zručnosti, ale aj postoje a rozdelili ich do 4 skupín- kognitívne, medziľudské, digitálne a self-leadership . Naozaj sú tam aj delty typu, ako sa postarať sa sám o seba a byť mentálne zdravý. Takže hovoríme už aj o iných výzvach, ktoré nás čakajú v budúcnosti.
Keď si spomenula výzvy, tak Vaša škola Lýceum C.S.Lewisa má na stránke napísane „Pripravíme Ťa na výzvy 21.storočia“ , tak toto sú tie výzvy, na ktoré potrebujeme pripraviť študentov?
Odborníci predpovedajú, že to, ako vnímame svet, že aký je rýchly a možno až schaosený, každý hovorí, že má pravdu a nikto nemá pravdu a naozaj je ťažké sa vyznať v sebe samom a svete, tak že to bude ešte viacej umocnené. Napríklad naše deti nebudú meniť niekoľkokrát za život prácu, ale budú dokonca meniť povolanie. Keď chcete zmeniť povolanie, to si vyžaduje úplne iný druh nastavenia mysle a zručností, ktoré máte- schopnosť učiť sa, klásť otázky a byť kreatívny- ako to, na čo sme boli doteraz zvyknutí. Digitalizácia a automatizácia sú nezastaviteľné a aj keď z toho nemusíme byť vystrašený napriek tomu, že podľa OECD patríme k top ohrozeným krajinám. Treba sa k tomu postaviť tak, že sú to výzvy a byť taký „future proof“- odolný voči budúcnosti, nech ma to nezomelie a nech viem žiť dobrý a spokojný život.
Keď v súčasnosti učitelia nestíhajú učiť to, čo majú v kurikule, sú sami učitelia pripravení pripravovať deti na zručnosti 21.storočia? Ako vidíte rolu učiteľov a akú podporu by potrebovali, aby to zvládli?
Neviem, či sú pripravení, skôr si myslím, že nie. Aj keď ja som už študovala dávnejšie, ale toto nebola vôbec téma, v ktorou by sme sa stretli, ale ja som mala to šťastie, že som sa ocitla na školách, ktoré to adresujú a vnímajú a hľadajú možnosti, ako podporiť učiteľov. Čo sa týka toho, čo ako učiteľ stíham a čo nestíham, tak našťastie tam prechádzame už druhou kurikulárnou zmenou, ktorá dáva školám ešte väčšiu slobodu, aby si vyberali to, čo dáva zmysel, takže nie je to tak, že musíme učiť všetky rieky v Ázii, ale my si môžeme vybrať jeden problém, napríklad geopolitický, a na ňom naučiť tie decká to, čo potrebujeme obsahovo a to, ako to učíme nám dáva príležitosť rozvíjať tieto zručnosti. Pokiaľ ale učitelia nie sú nastavení pracovať takto, pokiaľ oni sami nemajú to nastavenie, že neprijímam status quo alebo že vie pracovať v tíme alebo projektovo myslieť, tak sa to bude učiť ťažko, ak teda vôbec. Takže ja si myslím, že sa musíme pozerať aj na to, ako učitelia sú prichystaní a viac si to uvedomovať, možno aj cez rodičov a viacej si to pýtať.
Nemôžme hádzať všetko len na učiteľov. Ak však škola chce zmeniť svoj prístup, tak aký sú ďalší stakeholderi a kto môže dopomôcť takejto zmene?
Určite zriaďovatelia, tí majú veľké slovo v tom, akým smerom sa škola môže vyvíjať a rodičia. Ja som presvedčená o tom, že pokiaľ si rodičia nebudú pýtať niečo iné alebo nové a progresívnejšie, tak tu proste budeme všetci len tak spokojní s tým, ako to robíme.
Niektorí rodičia však nie sú pripravení na tú zmenu, ako teda vy pracujete s rodičmi, aby aj oni pomohli k tej zmene?
Ľahko sa to povie- partnerský prístup, ale to, aby bol niekto s niekým partnerom si vyžaduje investíciu do toho vzťahu. Vytvárať teda príležitosti na to, aby bol pozývaní do školy, nie že stojí za nejakou bránou alebo mrežami, ale aby mu boli tie dvere otvorené a aby mohol prejaviť svoje obavy alebo radosti. Dá sa urobiť aj len nejaké posedenie, začať s takým neformálnym budovaním vzťahu. Formálnejšie možnosti sú teda rôzne školské rady a rady rodičov, ktoré na niektorých školách fungujú strašene dobre, nielen ako formálny aparát, ale ako orgán, ktorý pomáha škole. Nielen prináša témy, ale je aj v tej exekutíve- zorganizujú nejakú zbierku, zorganizuje pozvanie na kávu. Inak sa vám prichádza na stretnutie, keď je to pozvanie od iného rodiča ako keď vás pozýva vedenie školy.
Čiže nebavíme sa o klasických rodičovských združeniach, ale je to viac také komunitné, ak to tak môžem nazvať?
To je pekné slovo, určite áno. Budovanie komunity okolo školy vie urobiť veľa. Ak sa pozriete aj na úspešné školy na Slovensku, tak veľa je o tom, že ten riaditeľ bol šikovný a zapojil veľkú komunitu okolo školy do toho.
Ak máme takúto komunitu okolo školy, tak aj tá podnikavosť prichádza prirodzenejšie. Rodičia sú ochotnejší prísť s nejakým nápadom a pomôcť?
Ja si viem predstaviť, že určite. My sme na Narnia v roku 2012 nám prišiel zaklopať na dvere rodič, že čo keby sme urobili taký ročný projekt, že žiakom dáme zažiť taký startupový životný cyklus a vytvoríme také detské tímy a starupy. Na začiatku to bolo také kostrbaté, že on dal nápad a svoje know how a spolu s ním a s ľuďmi, ktorých on pozval sme vyvíjali. On zabezpečil mentorov z firemného prostredia, my sme zabezpečili učiteľov a deti a po rokoch sa z toho vyvinul program, ktorý fungoval na vyše 20 školách na Slovensku a nám sa ten program etabloval aj do školského vzdelávacieho systému, máme to v rámci projektových dní, ktoré šiestaci zažívajú.
Vrátim sa k škole, ktorú plánujete založiť. Už sme spomínali, že stojí na troch pilieroch, okrem podnikavosti a digitálnych zručností tam je aj charakterové vzdelávanie. Čo si pod tým máme predstaviť? Prečo je to pre 21. storočie dôležité?
Lebo môžete stretnúť veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí ten svoj dar vzdelania a šikovnosti nepoužívajú na to, aby spoločnosť a svet bol lepší, ale možno iba na to, aby sa oni mali lepšie a nezáleží im na ostatných ľuďoch. Máme aj dnes príklady aj vo vláde, že ľudia sú vzdelaní a možno to vzdelanie dosiahli nie poctivou cestou a nesprávajú sa tak, ako by sme chceli pre naše deti, aby sa správali v budúcnosti, aby ten svet bol dobrý. Takže preto. My sa často opierame o dielo C.S.Lewis, ktorý vraj povedal, že „Vzdelanie bez hodnôt nech je akokoľvek dobré z vás urobí len oveľa šikovnejšieho diabla.“
Ten charakter je ale niečo také nehmatateľné, že kde to mám ja ako učiteľ zakomponovať? Dá sa to vôbec zmerať? Skúsme to nejak skonkrétniť.
Skúsim dať tri príklady. Jeden je taký, že my sme strašne nastavení na to, že vidíme veci, ktoré sú zlé a učiteľ sa potom prechádza po škole a vidí len, že kto nie je prezutí, kto behá a kto robí niečo zlé. Prvá vec, ktorú môžeme urobiť je, že nastaviť sa na to, čo je dobré, všímať si to a oslovovať to a učiť to robiť aj deti. Napríklad, môžete si dať takú výzvu, že raz za mesiac v rámci triedy majú poďakovať ostatným za niečo pekné, čo videli, že urobili- že niekto niekomu pomohol, zachoval sa správne, že si niekto zabudol lístok na autobus a spolužiak mu ho išiel kúpiť alebo mu dal svoj. To sú malé veci, ktoré sa nazbierajú do toho, aby sme sa stali lepšími ľuďmi.
Druhá vec, ktorú by som spomenula je budovanie vzťahu so študentmi, poznať ich aj v neformálnom prostredí a veľa sa s nimi rozprávať. Rôzne krúžky, mimoškolské aktivity alebo život na strednej škole sa deje cez prestávky, tak neignorovať to, ale byť tam s nimi a sprevádzať ich v tom. A potom je to ešte také praktické- nastaviť si úplne prísny systém v tom, že napríklad netolerujeme plagiátorstvo. Teraz sa to na Slovensku tak rozmohlo a nám sa s tým na školách veľmi ťažko pracuje, lebo my máme nastavené na školách systém, že nijaké odpisovanie a plagiátorstvo netolerujeme absolútne, takže to, keď sa stane, tak automaticky máte 0% z toho zadania alebo 5. Ťažko sa to vysvetľovalo, ale ustáli sme to a je to pre nás dôležité.
Aký je prvý krok k zmene, čo by sme mohli spraviť alebo začať s nejakou malou zmenou.
Náročné, ale skúsiť si otvoriť myseľ. Tých príkladov dobrej praxe je vo svete aj u nás veľa a keď máme otvorenú myseľ a veci skúšame a rozmýšľame nad nimi, tak to je prvý krok k tomu, aby sme vedeli aj niečo zlepšiť.