Lenka Uherová: Pochváliť zamestnanca, ktorý pracoval 14 hodín je veľmi zlý benchmark pre celý tím
„Medzinárodné konferencie firiem 21. storočia sa točia okolo toho, že moderná organizácia sa stará o zamestnanca ako o asset, ako o tú pridanú hodnotu. Mentálna schopnosť zamestnanca je najviac rozvinutá, ak sa má dobre. Najlepšie veci dokážeme vytvoriť a zveľadiť, keď nemusíme bojovať o život. Razí sa tendencia, že by bolo fajn, keby lídri a manažéri, ktorí robia s ľuďmi, mali tie kompetencie kouča, základné kompetencie aktívneho počúvania, základné kompetencie nenásilnej komunikácie, pretože tieto schopnosti pozývajú aj ostatných k tomu,“ hovorí v podcaste Slovak Business Agency Lenka Uherová, psychologička, terapeutka a koučka, ktorá pracuje prístupom zameraným na človeka. Hovorili sme s ňou o psychickej odolnosti, ktorá patrí medzi kompetencie 21. storočia.
Podcast si môžete vypočuť na Spotify, cez Google Podcasty
alebo pozrieť na našom YouTube.
V prípade, že radšej čítate, ponúkame vám aj prepis podcastu.
Lenka, v našich podcastoch sa venujeme téme podnikavosti a kompetenciám 21. storočia. Na prvý pohľad sa môže zdať, že podnikavosť a psychická odolnosť spolu nesúvisia. Je to tak?
Keď sa na psychickú odolnosť pozrieme zo psychologického pohľadu, tak psychická odolnosť neznamená, že ja nezažívam nič zlé alebo čokoľvek zlé, čo sa zažívam len tak mihnutím oka cezo mňa prefrčí a nič to so mnou neurobí. Reziliencia alebo psychická odolnosť znamená, že ja mám dostatočne veľa stratégií, ako takéto zážitky spracovávať, integrovať, porozumieť im. Veľmi zásadné a dôležité je, že z týchto zážitkov nevytváram svoju osobnú hodnotu. Psychická odolnosť teda znamená, že čelím situáciám, tie ma nezlomia a som voči nim odolná, ale neznamená to, že nič popri nich necítim alebo že nie sú pre mňa náročné.“
Európska komisia zadefinovala podnikavosť na viacerých pilieroch a jedným z nich sú práce Zdroje. Ako podľa Vás je pri využívaní svojich zdrojov dôležité sebapoznanie?
Absolútne zásadné, neviem si ani len predstaviť, že by to tam nebolo a že by som mohla mať pevne vystavané vnútorné zdroje bez toho, aby som sa poznala, aby som reflektovala a mala sebauvedomenie. Ako si mám vystavať zdroje, keď ja neviem, pri čom sa načerpávam a dobíjam sa? Keď ja toto nemám poznané a možno to čerpám len z nejakej inšpirácie alebo z druhých ľudí, tak potom sa nám môže ľahko stať, že nejak mi tie zdroje nefungujú. Ako je to možné, veď chodím behať, idem si zacvičiť, prečítam si tých 10 strán ako to všade píšu v motivačnej literatúre, ale ja sa necítim nabitá a posilnená. Je to preto, lebo tie zdroje nie sú moje. Na to, aby som tie zdroje mala poriadne a legitímne, ja sa potrebujem nakontaktovať sama so sebou a vnímať svoje telo, svoje emócie, aby som zistila, keby regenerujem, zveľaďujem sa a rastiem a na základe toho si to môžem internalizovať.
Čo znamená to sebapoznanie? Mám sa zastaviť a mám sa nejak sledovať alebo ako si to mám prakticky predstaviť?
Aj toto je jeden zo spôsobov, ale nie je ani zďaleka jediný. Môžem si predstaviť, že si sadnem a idem sa poznávať, že čo sa vo mne deje. Veľakrát to je však náročné a znie to bizardne a veľmi abstraktne, keď poviem klientovi, aby si skúsil všimnúť, že čo sa s ním deje. Často tomu nerozumejú a preto to, k čomu sa ja snažím ľudí upriamiť na to, že čo táto situácia v nás vyvoláva. Dokážem sa na to nakontaktovať a naladiť? Predstavme si takú pomôcku, že ja mám telo plné receptorov- a to nielen vonkajšie, ktoré nám hovoria, čo vidím a počujme a podobne, ale my máme aj vnútorné receptory. Receptory, ktoré neustále zberajú informácie a vnímajú, čo sa deje vnútri. A ja teda pozývam k tomu, aby sme sa na chvíľu pozerali cez tie vnútorné receptory a zistili, čo sa tam deje. Zrazu zistím, že mám obrovský zdroj informácií o tom, čo potrebujem, kde regenerujem, čo ma oslabuje, čo mi zbytočne odoberá mentálnu energiu, čo mi odoberá zbytočne moju sebaistotu. To sa dá robiť aj takým spôsobom, že ja urobím vnútorné rozhodnutie sama so sebou, že mňa zaujíma, ako sa v situáciách mám a čo so mnou ktorá situácia robí.
Čo sú ale také prvé kroky, ktoré môžem robiť, aby som sa začala lepšie vnímať?
Mne sa páči také jednoduché cvičenie, ktoré popisuje Peter Levine vo svojej knihe Prebúdzanie tigra. Jedno z cvičení je také, že si máme zobrať obrázkový časopis, nalistujeme akýkoľvek obrázok. Pozeráme sa naňho 1-2 minúty a skúsime si všimnúť, aké typy emócií, myšlienok a asociácií nám tento obrázok vyvoláva. Potom pretočím stranu na iný obrázok a všímam si, v čom je to iné. Ako sa vo mne menia pocity, myšlienky, či mi to niečo pripomenulo, či nad niečím premýšľam. Môžem dokonca cítiť aj nejakú zmenu v tele, keď ma niečo irituje, dráždi alebo niečo na mňa pôsobí veľmi upokojujúco. Keď taký jednoduchý statický stimul s nami niečo spraví, tak potom si predstavme, koľko rôznych reakcií my máme v sebe v nejakej situácii, kde sú ľudia, zvuky, podnety.
Vy ste viackrát spomenuli emócie. Často sa však v praxi a v biznise stretávame s tým, že emócie nie sú povolené, nie je to profesionálne. Na druhej strane sa do popredia dostávam emočná inteligencia. Čo to vlastne je?
Ja mám veľmi silnú potrebu dať na pravú mieru, čo je emocionalita, prežívanie a emočná kompetencia.
Je pravda, že som veľakrát počula, že sa emocionálne prejavy rátajú za slabosť. Je by som to chcela dať na pravú mieru, že to vôbec nie je pravda. Robili aj rôzne výskumu podnikavosti ako charakterovej črty a hľadali koreláciu s nejakými inými vlastnosťami, ktoré boli v osobnostných dotazníkoch ako napríklad Big Five a podobne. A to čo našli bola práve tá emocionalita. Nám sa páči, keď je napríklad výrobok ponúkaný cez prežívanie, rovnako s človekom, ktorého stretávame si vytvoríme kontakt cez emóciu a prežívanie. To, v čom sa môžeme cítiť nepríjemne a často sa to zamieňa však nie je emocionalita ako taká, ale sú to nezregulované emócie. Keď si ja nie som vedomá, že tieto emócie mám, tak budem po ľuďoch kričať a tvrdiť im, že nie som nahnevaná. Ale ja keď nahnevaná som a vnímam tú emóciu, tak môžem to zregulovane povedať. Viete čo, táto situácia vo mne vyvoláva obrovský hnev, potrebovala by som toto a toto. Že toto vyvolá u niekoho dojem neprofesionality je veľmi málo pravdepodobné. Nepríjemný pocit okolia vyvoláva emócia, ktorá je nezvedomená, ktorú ja nepriznávam. Emocionalita je súčasťou homo sapiens. My nevieme svoj emočný mozog vypnúť a ani to nerobme. To nás robí tým kým sme, to je ten šiesty zmysel. Z emocionality však plynie sila vtedy, keď ja jej rozumiem. A to je tá emočná inteligencia, ktorá sa v modernej literatúre nazýva emočná kompetencia. Emočne kompetentný jedinec je človek, ktorý si uvedomuje, že na každú situáciu má emočnú odpoveď, uvedomuje si, že druhý ľudia majú emočnú reakciu. Dokáže zrozumiteľne a efektívne regulovať a pracovať so svojimi emóciami ako so zdrojom informácií a to mu umožňuje jednoducho sa adaptovať a naladiť sa na prežívanie svojho okolia. Wow, že to znie parádne a nepovieme si, že ja chcem pracovať iba s neemočnými ľuďmi. Ja som v živote takého nestretla.
Vedia ľudia pomenovať emócie?
To je veľmi dichotómna otázka- vedia alebo nevedia. Je pravda, že keď sa opýtame ľudí, že aký je to pocit o tomto hovoriť, často odpovedia dobre-zlé. Dobré a zlé však nie je emócia. Určite je fajn zlepšiť si ten repertoár a bude sa nám ľahšie komunikovať s ľuďmi, ľahšie sa nám naladí na ľudí, ale aj na nás a naše vlastné potreby. Vtedy vzniká kontakt, v ktorom sa cítim dobre ja, môj kolega alebo obchodný partner. Nie je tam teda nič také nevypovedané, čo si potom interpretujeme sami a v tom sa cítime tak nepríjemne.
Keď chcem svoju emočnú kompetenciu rozvíjať, ako to môžem urobiť?
Ja to už tak hovorím ako taká obohratá platňa, je to také veľmi abstraktné, ale skonkrétnim to na nejakom príklade. Moja odpoveď je prijať sa a skamarátiť sa sám so sebou. Keď niekoho odmietam, tak ho v živote nespoznám. Keď mám ten bias, že niekoho nechcem spoznať, lebo to odmietam, ja sa môžem snažiť koľko chcem, ja ho stále budem vidieť cez ten svoj predpoklad odmietania. A predstavme si, že takýto vzťah máme k sebe a svojim vlastnostiam. Na to, aby som odkryla celú silu svojich vnútorných schopností, kompetencií a zdrojov, ja potrebujem najprv byť zvedavá a prijať čokoľvek, na čo v sebe naďabím. To neznamená, že sa mi to musí nutne páčiť, ale tým, že to poznám, viem s tým pracovať. Predstavte si, že naše vlastnosti, schopnosti, kompetencie, skilly sú ako kusy nábytku v miestnosti. Chceme ich využívať, prejsť okolo bez toho, aby sme sa zranili alebo spadli, keď potrebujeme niečo rýchlo vyriešiť a potrebujeme rýchlo prebehnúť. A teraz si dajte na oči masku a riešte to. To sa deje, keď seba samého nepoznáme. Niekto povie, noo, ale ja nemám úplne masku. Správne. Veľakrát máme to, že niekde niečo nevidíme, odmietame vidieť, pretože je to pre mňa ťažké akceptovať. Keď som celý život počúval, že chlapi sa takto neprejavujú, to je slabosť- tak ja túto vlastnosť na seba ani len nechcem vidieť. A to sú také veci, ktoré nám zabraňujú tú našu vlastnosť vnímať, že ona tam naozaj je. Ale ja keď si to uvedomím, že toto sú pre mňa také spúšťače a uvedomujem si, že za týchto podmienok je fungujem takto a za iných podmienok fungujem inak, tak ja tam nedávam hodnotenie, či je to dobé alebo zlé, ja to poznávam. Prvý krok je teda dovoliť si to, že ja mám chuť zistiť, že čo to tam je.
Dobre, takže zistím, že čo to tam je a čo je potom ďalší krok?
Prijímam to také, aké to je, pretože je to pre mňa absolútne nenahraditeľný zdroj toho, ako si môžem naplniť život a byť úspešná.
Takže poznať ten zdroj môže znamenať , že buď ho využijem alebo ho naopak nebudem využívať, lebo mi nerobí dobre.
Presne tak. Podľa mňa je hrozne fajn, aby ľudia vedeli, to je jedno, či sú študenti, zamestnanci, či rozbiehajú svoje podnikanie alebo sú súčasťou nejakého startupu, potrebujú vedieť, za akých podmienok oni najlepšie inovujú, kreujú, cítia sa dobre a majú pocit, že niečo vytvárajú a majú chuť to vytvárať a aké sú podmienky, pri ktorých je to presne opačne. Predstavme si zamestnanca, ktorý to vie a ktorý namiesto toho, aby balansoval na hrane vyhorenia príde za nadriadeným a povie : „Ja si uvedomujem, že za týchto a týchto podmienok prinášam najväčšiu hodnotu tejto organizácii, potrebujem sa o tomto a tomto s Tebou porozprávať, ako sa to dá nastaviť.“ Lebo človek chcem mať pocit, že prináša hodnoty, ale zároveň to potrebuje robiť s čo najmenšou mentálnou energiou, ktorú môžem potom tým pádom mať dlhé roky rozloženú.
Čo môže robiť zamestnávateľ, aby zamestnanec nešiel do vyhorenia? Prípadne, ak aj príde takto uvedomelý zamestnávateľ, ako ste spomínali, ale aby ho zamestnávateľ neposlal preč. Poznáte zamestnávateľov, ktoré takéto podmienky vytvárajú?
To je taká druhá časť mojej práce, že sa práve o toto snažím spolu so zamestnávateľmi. To, čo sa snažíme spolu zveľaďovať a kultivovať je práve vnímavosť. Vnímavosť voči zamestnancovi, voči atmosfére, ktorá vládne v tíme. Túto vnímavosť ale nepoužívať na to, že idem niečo diagnostikovať, ale na to, že vďaka nej viem byť sprievodca a viem byť podporný, viem lepšie počúvať a tým pádom si môžeme spolu s druhou stranou urobiť dohodu, v ktorej obidve strany majú zväčša splnené podmienky na to, aby rástli.
Čiže je to znova ja o zamestnávateľovi, ktorý sa potrebuje rozvíjať v tom uvedomení?
Áno, medzinárodné konferencie firiem 21.storočia sa točia okolo toho, že moderná organizácia sa stará o zamestnanca ako o asset, ako o tú pridanú hodnotu. Mentálna schopnosť jedného zamestnania je najviac rozvinutá, ak sa má dobre. Najlepšie veci dokážeme vytvoriť a zveľadiť, keď nemusíme bojovať o život. Ak nemusím mať pocit, že ma niekto ohrozuje. Veď si pozrime Maslowovu pyramídu, ktorý to už dávno popísal a jeho teória je absolútne nenahraditeľná vo svete organizácií a práce. Dole máme fyziologické potreby a Maslow hovorí, že pokiaľ nemám splnené tieto fyziologické potreby, ja ani nedokážem vnímať iné. Keď ich mám splnené, tak potrebujem mať bezpečie. Predstavme si triedu, rodinu, tím, kde nie je bezpečie, kde každý deň mi hrozí vyhadzov, krik, zhadzovanie. Ja tam teda asi nebudem rásť a premýšľať nad tým, čo ešte nové sa naučím, čo ešte nové by som sa chcela dozvedieť. Keď však zamestnávateľ vytvorí to bezpečie, potom začne jednotlivec túžiť po ďalších, vyšších potrebách, a to je sociálna komunita, vzťahy, kontakt. Až keď mám splnené fyziologické potreby, bezpečie a som prijatá ľuďmi, až potom je to o tom, na čo sa stále zameriavame- sebarast.
Ak chcem byť dobrý zamestnávateľ a podporovať inú kultúru, kultúru budovania odolnosti, čo môžem robiť? Čo podporovať a na čo sa zamerať?
To je výborná otázka. Určite by som oceňovala kultúru otvorenej komunikácie, nenásilnej komunikácie a nastavovania si hraníc. Podporovala by som svojich kolegov a pozývala ich k tomu, že mňa zaujíma, za akých podmienok sa Tebe dobre robí, v čom Ťa viem ja podporiť, aby Ti to išlo ľahšie. Už sa razí ta tendencia, že by bolo fajn, keby lídri a manažéri, ktorí robia s ľuďmi mali tie kompetencie kouča, základné kompetencie aktívneho počúvania, základné kompetencie nenásilnej komunikácie, pretože tieto schopnosti pozývajú aj ostatných k tomu. Ak ja ako šéfka budem otvorene komunikovať o tom, že aj pre mňa sú niektoré veci ťažké a vnímam, že to môže byť aj pre vás ťažké a chcem vedieť, čo vám v tomto pomáha a ako ja môžem byť pre vás užitočná. Týmto ja podporujem to, že je OK otvorene o veciach hovoriť. Pokiaľ ja nechcem vedieť, ako sa moji zamestnanci vo firme majú, tak moja firma má zaslepené oči. Naopak, tým, že mňa to zaujíma a neskôr to nepoužijem proti svojim zamestnancom, tak podporujem tú zdravú kultúru organizácie a tým pozývam svojich zamestnancov k tomu, aby si oni šetrili svoju rezilienciu, dobudovávali a vyživovali.“
Ako veľmi kľúčové v tom celom je to, aby aj zamestnávateľ ako líder povedal, že v niečom zlyhal?
Predstavte si človeka, ktorého si skutočne vážite a je to pre vás niekto, koho by ste nasledovali, pretože ho rešpektujete a nie na základe strachu. Je to človek, ktorý si vie uznať chybu alebo ju bude zatĺkať a tváriť sa, že v živote žiadnu neurobil? Len si to predstavte, ako by nám niekedy strašne dobre padlo, keby aj ti najväčšie autority povedali- fuu, tak toto nemuselo byť, toto už sa nebude opakovať. Veľakrát máme pocit, že ak si priznám chybu, tak padnem v očiach. Vám už niekedy niekto padol v očiach, keď zrozumiteľne prevzal zodpovednosť za svoje rozhodnutia? To je človek, ktorého ja chcem nasledovať, pretože nebude zaslepený voči svojim vlastným limitom a tým pádom ja nebudem nútená preberať zodpovednosť za niekoho iného chyby, ale môžeme sa o nich otvorene ako tím rozprávať. Nie je dôležité, kto chybu spravil, ale čo s tým ideme spraviť a aké sú možnosti.
Ľudia sa častokrát boja neúspechu. Ako práve ten neúspech súvisí s podnikavosťou.
Teraz ste mi dobre nahrali, jeden z posledných výskumov, ktoré som zaregistrovala k tejto téme robila univerzita v Osle sa snažila otestovať až 15 000 budúcich mladých podnikateľov a študentov podnikania a porovnávať s už fungujúcimi podnikateľmi. Zistili, že ľudia, ktorých tešilo vytváranie nových vecí, mali tendenciu k podnikavosti a zlepšovaniu mali spoločnú vlastnosť. Tou vlastnosťou bola odolnosť voči stresu. A táto odolnosť znamená, že ja rátam s tým, že moja životná skúsenosť ide spolu so zlyhaním. Neoddeliteľnou súčasťou životnej skúsenosti je zlyhanie. Tým ľuďom, ktorí mali vysokú podnikavosť, mali aj vysokú odolnosť voči riziku a stresu. Napríklad, keď im povedali, že toto sa môže stať, oni nezareagovali, že ups, toto sa môže stať. Oni zareagovali, že OK, dobrý point, môže sa to stať. Sú nejaké možnosti, ako sa môžem na túto alternatívu pripraviť? Áno, nie. Veľakrát naozaj nie. A práve vtedy akceptujem, že toto riziko ide spolu s tým.
Je možné takúto kompetenciu nadobudnúť?
Odolnosť voči stresu sa buduje v prvých rokoch života, ale dobrá správa je, že napriek tomu, že sa to buduje vo veľmi rannom detstve, dá sa to dobudovať. Len aby som to dala na pravú mieru, odolnosť voči stresu neznamená, že ja všetko vydržím. Pozor, Lenka odolná voči stresu je, že hocikto od nej hocičo chce a ona 20 hodín fičí Nie, to je Lenka totálne neregulovaná v strese. Odolnosť voči stresu znamená, že napriek tomu, že sa na mňa valí veľa povinností, podnetov a agendy, tak ja v tom dokážem stáť, ale navnímať seba a realitu, vedieť dobre prioritizovať a rešpektovať, že nestihnem všetko. A veľmi dôležité je, že keď niečo nezvládnem, nestihnem a nepodarí sa mi, nepripisujem to vlastnej sebahodnote. Vedieť zlyhať znamená v praxi, že OK toto sa nepodarilo, čo dôležité sa viem v tomto o sebe dozvedieť, ako mi tento zážitok dokáže byť osožný do budúcna. Možno zistím, že nijak- tak OK, bolo tam toľko okolností, ktoré som nevedela ovplyvniť, že nijak a musím to prijať, že aj takéto sa udeje. Alebo tam nájdem, že ak by som sa na niečo konkrétne viac pripravila a venovala sa tomu viac, dalo sa neúspechu predísť.
Alebo, že niečomu som mohla povedať nie....
Napríklad, presne tak. Toto počujem najčastejšie v praxi, že ja som hneď od začiatku cítila, že toto nechcem robiť. Toto som toľkokrát počula a budem citovať svojho učiteľa, ktorý hovoril, že telo je múdre, tak skúsme mu dávať viac kredit.
Ako nám v tomto ešte vie pomôcť telo?
My ho nemôžeme nechať na druhej koľaji, lebo my sme prepojení ako celý systém. To je ako keby sme očakávali, že vyberiem obličku a sama bude fungovať len tak tu na stole. Nedá sa oddeliť náš „múdry“ mozog- analýza, syntéza, rozhodovanie, pamäť, pozornosť od emócie, potreby, asociácie, pocity, túžby. To neviem oddeliť a už vôbec nie od tretej strany trojuholníka- soma, somatické prejavy. Mne napríklad veľmi pomáha posilňovať strede, cítiť sa pevná vo svojom strede. Dokážem v tom naozaj nájsť taký pevný bod, aj v situáciách, ktoré sú ťažšie a sú tam potom aj nejaké následky. Tie následky potom prijímam takým spôsobom, že ja som tu ukotvená vo svojom strede, nepripadám si oslabená, rozhodená a z toho vychádza aj tá osobná sila. Pocit osobnej sily vychádza z toho, že ja dôverujem sebe, že v konkrétnej situácii budem vedieť zareagovať napriek tomu, že môže dopadnúť zle, napriek tomu, že niektorých ľudí asi sklamem. Verím tomu, že zareagujem, ako najlepšie viem. Byť v kontakte so svojim telom hýbať sa, používať ho nám dáva takú skúsenosť toho, že moje telo je silné a mám z toho zážitok. A potom je hrozne fajn, keď môžem skombinovať, že mám zážitky svojej emocionality, mám zážitok svojej sily tela, mám zážitky mojej sily myslenia, ja to zvládnem.
Vedia vôbec ľudia, ako si efektívne dobíjať baterky?
Chodia ľudia aj s tým a pýtajú sa, že čo funguje a hľadáme to spolu. Predstavme si, že sa ma to spýtate, ako sa máte nabíjať. Moja otázky by bola, že ako vyzerá bežne váš deň alebo týždeň, čo počas neho robíte a kedy viete zadefinovať, že toto je vaša najobľúbenejšia časť dňa. Ďalej by som pátrala, že prečo, čo vtedy robíte, čo vtedy cítite v tele, keď robíte túto činnosť? Ako o sebe vtedy premýšľate a ako vám pripadá svet, keď robíte túto činnosť. A to si zadefinujeme, že tu je zdroj a spravím vedomé rozhodnutie, že tohto budem robiť viac. Poviem taký príklad z klientskej praxe. My sme našli, že jeden klient sa cíti najviac vo svojej koži, keď spieva nahlas v aute a rozozvučí celý ten priestor svojím vlastným hlasom. Tak sa prihlásil na hodiny operného spevu 2x za týždeň a je zazdrojovaný.
OK, tak si zaspievam v aute, dobije ma to, ale dokážem si udržať tú energiu v sebe aj keď z neho vystúpim? Vieme sa aj my nabiť takpovediac do rezervy?
Ono to stále veľmi súvisí so sebahodnotou. Pokiaľ ja mám škaredý vzťah so sebou, tak nič z tohto nefunguje a tam treba začať inde. Ale dá sa nabiť do rezervy. Okrem centrálneho nervového systému máme aj vegetatívny, ktorý ovláda naše orgány. Vegetatívny systém nevieme na povel ovládať a on pozná iba 2 módy- výkon a relax. Pozná iba stav aktivity a výkonu a pasivity a regenerácie. Tieto dva módy sa medzi sebou menia. Máme stav, kedy je naše telo pripravené podávať výkon- míňa. Potom máme druhý stav organizmu, kedy nie je podávaný žiadny výkon- dopĺňa, dobudováva tkanivá. Ale keď ja stále spotrebúvam a málo regenerujem, čo už potom míňam? V našom aktívnom živote je veľmi dôležité preto tento balans cítiť a dostatočne veľa času venovať tomu dopĺňaniu.
Ono to znie veľmi pekne logicky. Ale prečo to teda robíme, že ideme na tú rezervu alebo až pod ňu?
Johnsonova teória charakterových štýlov hovorí, že naša spoločnosť nevedome veľmi oceňuje, podporuje a vyživuje výkonový charakter. Pozrite si motivačných speakrov jak hypujú. Šak kľud. Spoločnosť to nemyslí zle, ale stále vyzdvihuje tých, ktorí strašne makajú. Pochváliť zamestnanca, ktorý pracoval 14 hodín je veľmi zlý benchmark pre celý tím. Oceňujem niečo, čo nie je dobré a môže byť toxické preňho samého. Alebo oceňujem niekoho, že už o 4 ráno vstáva, maká a všetko stíha a ešte aj knihu napíše. Ak je to preňho OK, tak super. Ale vy ostatní, ktorým vám to nesedí a radi si aj oddýchnete alebo len tak sedíte pod stromom a je to pre vás regenerácia, je to úplne v poriadku. A tá spoločnosť vás k tomu výkonu strašne ťahá a potom sa môžeme cítiť tak menejcenne, že až tak strašne neprodukujem.
Premostím na staršiu generáciu ľudí, ktorí nastúpili do práce a 20-30 rokov pracovali v rovnakej práci. Teraz musia ľudia meniť rýchlo prácu, ako toto vplýva na psychiku a zvládanie stresu?
Je pravda, že rôzne generácie to inak znášajú. Inak sa v tom cíti mileniál, veľmi mladý absolvent a inak sa v tom cíti 50- ročný človek, ktorý začal pracovať, keď internet ešte nebol veľká vec. Každý míľnik vekového aj psychologického vývinu má svoje výhody aj nevýhody. Mladá generácia má silné adaptačné mechanizmy, čo je ich výhoda, ale na druhej strane nevýhoda je, že idú hneď do výkonu, a preto najviac vyhorených ľudí je okolo 30. U tých starších ľudí, oni zažívajú pocity menejcennosti v tom, že oni tomu nestíhajú, to sa nedá, aby človek v 50 stíhal 25 ročnému kolegovi. Čo ale vnímam u firiem, kde ja taký vyšší vekový priemer, tam je pokoj v tom, že oni už toľko zlyhania zažili, že oni sa mu nesnažia za každú cenu úzkostne vyhnúť. Odolnosť sa naozaj buduje aj skúsenosťami.
Lenka, viete odporučiť, niečo, čo môžem robiť, keď cítim, že idem smerom k vyhoreniu?
Kedykoľvek si všimnete, že tá cesta, ktorou idete sa Vám už z akéhokoľvek dôvodu nepozdáva, vráťte sa na posledné miesto, kde sa Vám ešte pozdávala. Skúste sa navnímať v tom momente, aké rozhodnutia ste urobili, čo viedlo k tomu, že ste na tejto ceste tu a teraz a že sa Vám to takto nepozdáva a čo môžete urobiť pre seba pre to, aby to znovu bolo vyvážené. Aby ten diskomfort, ktorý je s tým spojený neprevážil komfort, rast a pozitívne veci, ktoré dostávam.